Keď sociálnymi sieťami a médiami prebehla informácia, že sa na pozemku vo vlastníctve Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) búrajú historické objekty patriace k niekdajšej Rothovej továrni na patróny a že jeden z nich mohol byť dokonca niekdajším šiestym mlynom, rozhodol som sa túto vec preveriť.
O to viac ma to prekvapilo, nakoľko v oficiálnych vyjadreniach BSK sa celé roky hovorilo o „revitalizácii“ areálu. Predseda BSK pri predstavovaní projektu uviedol: „Celý priestor na Patrónke má významnú kultúrnu a historickú hodnotu. Kedysi tu existovala továreň na patróny, ktorá ešte koncom 19. storočia zaznamenávala rozmach. Dnes je väčšina budov zanedbaná. V spolupráci so súkromným partnerom sme sa rozhodli celé toto územie komplexne zrevitalizovať.“
V jednej zo starších vizualizácii z roku 2020, keď sa schvaľoval samotný zámer revitalizácie, boli historické budovy ešte zakreslené (viď obrázok nižšie). V tom čase by mi ani len nenapadlo, že do pojmu revitalizácia niekto v skutočnosti skryje plán zbúrať takmer všetky pôvodné objekty okrem telocvične.
A už vôbec by mi nenapadlo, že išlo o projekt realizovaný bez otvorenej súťaže, pri ktorom sa verejný majetok presúva do súkromných rúk v prospech vopred vybraného hráča s väzbami na vplyvné developerské kruhy a finančné skupiny.
BSK totiž areál Patrónky fakticky cez osobitný zreteľ odovzdal súkromnému subjektu bez otvorenej súťaže, cez kombináciu budúcich kúpnych zmlúv a dlhodobého prenájmu, viď zmluvy z CRZ:
- Zmluva o budúcej kúpnej zmluve I
- Zmluva o budúcej kúpnej zmluve II
- Nájomná zmluva na pozemky na 15 rokov s opciou na odpredaj
- Kúpna zmluva I
Revitalizácia búraním
Ak počujete slovo revitalizácia, čo si pod ním predstavíte?
Mne sa vybaví obnova. Oprava niečoho zanedbaného. Rekonštrukcia, ktorá dá miestu nový život a zachová jeho charakter. Natretie starej budovy, citlivá prestavba alebo nový účel pre existujúci objekt.
Pod pojmom revitalizácia si rozhodne nepredstavujem, že sa na miesto pošlú bagre a väčšina historických stavieb skončí v čeľustiach stavebných strojov.
Ani vo sne by mi nenapadlo, že BSK pristúpi k „revitalizácii“ tak, že zrovná významnú časť areálu so zemou, aby si tam súkromná spoločnosť Cambridge International Communications mohla vybudovať svoj nový kampus pre súkromnú školu.
Mimochodom, celý areál je Krajským pamiatkovým úradom označený ako priemyselná pamätihodnosť mesta.
Čo sa vlastne zbúralo?
Podľa informácií z miesta činu a podľa vydaného búracieho povolenia boli počas leta 2026 asanované tieto budovy:
- Slobodáreň a ubytovňa, súpisné číslo 3397
(najcennejšia budova, kde mali byť pozostatky šiesteho mlyna) - Škola, súpisné číslo 3398
- Unimobunky bez súpisného čísla
- Garáže, súpisné čísla 6034, 6035
- Kultúrna miestnosť, súpisné číslo 5971
- Rôzne spevnené plochy
Práve objekt so súpisným číslom 3397 je predmetom najväčšej diskusie a rozhorčenia.
Podľa viacerých historikov mal predstavovať posledný zachovaný fragment šiesteho mlyna, známeho aj ako Turecký mlyn, ktorého história siaha až do stredoveku.
Táto budova prežila stáročia vývoja mesta. Prežila vojny, bombardovanie, politické režimy aj hospodárske zmeny. Neprežila však rok 2026 a projekt, ktorý sa verejnosti prezentoval ako revitalizácia.
Aj historička Viera Obuchová označovala menší objekt vedľa Rothovej továrne za pôvodnú budovu šiesteho mlyna. V neskôr pristavanej časti sa nachádzal ústav pre telesne postihnuté deti.
Po bývalom dojčenskom ústave a starej vojenskej nemocnici zmizli ďalšie historické objekty, ktoré tvorili pamäť tohto územia.
Ako sa z revitalizácie stala privatizácia
V decembri 2020 schválilo Zastupiteľstvo BSK uznesením č. 317/2020 zámer vybudovať na Patrónke moderné sociálno-kultúrno-vzdelávacie centrum.
Následne prišlo uznesenie č. 370/2021, ktorým bol majetok na podnet súkromného partnera najprv vyhlásený za prebytočný a následne pripravený na odpredaj a prenájom konkrétnemu záujemcovi.
Zo záznamu zastupiteľstva vyplýva (videozáznam nižšie), že o prebytočnosti majetku a jeho odovzdaní súkromnému partnerovi sa hlasovalo prakticky naraz. Ešte zaujímavejšie bolo, že neprebehla žiadna verejná obchodná súťaž. Celý proces sa riešil formou osobitného zreteľa pre vybraného záujemcu resp. záujemcov.
A tu sa dostávame k podstate problému.
Ani z dostupných materiálov, ani zo záznamov zastupiteľstva sa občan nedozvie, prečo si BSK vybral práve týchto partnerov a aké kritériá pri ich výbere použil. Verejnosti sa komunikovali len benefity projektu, nové školy, nové budovy, zachovanie údajnej kontroly nad územím, revitalizácia brehu Vydrice.
Podstatne menej sa už hovorilo o tom, že súčasťou projektu bola aj opcia na budúci odpredaj pozemkov.
O búraní historických objektov sa diskutovalo len okrajovo. Ich historická hodnota sa prakticky nespomínala. Poslanci sa, zdá sa, viac zaujímali o nové vizualizácie viac než o to, čo všetko musí zmiznúť, aby sa mohli zrealizovať.
BSK celý projekt prezentovalo výlučne cez superlatívy. O pozadí výberu partnera však neponúklo prakticky žiadne vysvetlenie. Neobjasnilo ani to, prečo projekt nerealizovalo vo vlastnej réžii s využitím európskych zdrojov, keď podobné modely financovania pri verejných projektoch existujú.
Proti návrhu nakoniec vystúpili najmä poslanci Pekár a Hudáková, ktorí upozorňovali na nedostatok transparentnosti, nevýhodnosť transakcie a žiadali stiahnutie materiálu. Neuspeli.
Materiál bol schválený.
Dnes sa už môžeme len pýtať, či si vtedy poslanci plne uvedomovali, čo všetko sa týmto hlasovaním odovzdáva a čo všetko kvôli tomu o pár rokov zmizne z mapy Bratislavy.
Ešte na tom celom ma zaujalo aj to, že uznesenie 370/2021 bolo schválene pre spoločnosť Cambridge International Communication s.r.o., IČO 35 807 181, ale v Kúpnej zmluve I sa uvádza úplne iný právny subjekt CIS Campus s.r.o., IČO 57 043 809. Asi by bolo dobré sa pozrieť aj na to, či sú takto uzatvorené zmluvy právne v poriadku.
Cui Bono?
BSK opakovane hovorí o spolupráci so „súkromným investorom“. Otázka preto znie: kto je tým investorom a komu celý projekt v konečnom dôsledku prospeje?
Spoločnosť Cambridge International Communications, s.r.o. je stopercentne vlastnená spoločnosťou Funiversity a.s., zriaďovateľom siete Cambridge International School a materských škôl Funiversity.
Za Funiversity stojí investičná skupina Sandberg Capital, ktorá získala v spoločnosti majoritný podiel už v roku 2017.
Sandberg Capital založili bývalí manažéri a partneri spojení so skupinou J&T. Medzi kľúčové osoby patria Martin Fedor, Michal Rybovič a Richard Flimel. Zástupcovia Sandbergu zároveň priamo figurujú vo vedení subjektov zapojených do projektu.
Inými slovami, za výstavbou nového kampusu nestojí žiadna občianska iniciatíva ani verejnoprospešný projekt. Ide o investíciu súkromných finančných skupín do segmentu súkromného vzdelávania.
Mimochodom, v bezprostrednom susedstve areálu vlastní pozemky aj J&T (JTRE). Vizualizácie zároveň naznačujú urbanistické prepojenie projektu s developmentom West End.
A keďže autorom návrhu je aj ateliér COMPASS vedený Jurajom Benetinom, ktorého meno sa pravidelne objavuje pri iných kontroverzných developerských projektoch v Bratislave, prirodzene vznikajú otázky, či nejde len o prvú etapu širšej transformácie celého územia (viď nižšie nákres novej budovy na mieste súčasného parkoviska).
Koniec koncov, veď aj podľa verejne dostupných materiálov by na tomto území kde je dnes parkovisko, severne od areálu BSK, mal vyrásť bytový dom „Westend Rezidencia“, ktorý bude prepojený práve na severo-južnú urbanistickú os „revitalizácie“ Patrónky.
Samozrejme, celé to môže byť iba náhoda.
Rovnako ako absencia súťaže.
A rovnako ako fakt, že víťazom bol práve subjekt, ktorý sa do územia hodil najlepšie.
Budeme na to raz hrdí?
Týmito slovami ukončil predseda BSK rozpravu pred hlasovaním o privatizácii areálu: „Jedného dňa budeme môcť byť hrdí na to, čo tam vznikne.“
Po piatich rokoch si môžeme položiť niekoľko jednoduchých otázok.
Sme hrdí na to, že sa bez otvorenej súťaže vyhovelo záujemcovi s prepojením na developerov a oligarchov?
Sme hrdí na to, že boli odstránené objekty, ktoré mohli mať viac než dvestoročnú históriu?
Sme hrdí na to, že verejný majetok prechádza do súkromných rúk výmenou za projekt súkromnej školy, ktorú si väčšina rodín nikdy nebude môcť dovoliť?
Nie som apriori proti PPP projektom ani spolupráci verejného a súkromného sektora. Na tomto projekte mi však prekáža spôsob, akým bol pripravený a realizovaný.
Ak by som mal rozhodovať ja, pozemkov by som sa vôbec nezbavoval. Určite nie spôsobom, ktorý po pätnástich rokoch otvára cestu k ich definitívnemu odpredaju. Ak už by vznikali nové budovy financované súkromným kapitálom, verejný sektor by si mal zachovať vlastnícky podiel a reálny vplyv na budúcnosť územia.
Predovšetkým by som však vytvoril priestor pre otvorenú a transparentnú súťaž. Dal by som možnosť predložiť návrhy viacerým záujemcom a nesnažil sa presadiť jediného partnera bez jasne vysvetleného dôvodu.
Aj samotné hlasovanie naznačuje, že viacerí poslanci s projektom neboli úplne stotožnení. 11. júna 2021 zaň hlasovalo 31 poslancov, pričom až štyria boli proti a piati sa zdržali.
Možno je preto na mieste sa verejne opýtať.
Ak sa takto podarilo sprivatizovať Patrónku, koľko podobných „revitalizácií“ prebehlo bez väčšieho záujmu verejnosti?
A koľko ďalšieho verejného majetku sa pod zámienkou rozvoja potichu presunulo do súkromných rúk skôr, než si to niekto všimol?