Po roku 1989 zaplavila reklama ulice, polia, steny budov, zastávky, vozidlá MHD, stĺpy, schránky, televízie, ako také cunami..
Spočiatku to bolo zaujímavé. Veď šedé nudné a prázdne sídliská zrazu dostali niečo pestré, farebné, svietiace, pútavé (ak tam práve neboli tváre politikov). Pri cestovaní MHD sme sa nepozerali už len do prázdna, ale mohli sme si prečítať, aký úžasný je V krájač, alebo sa nechávať oblbovať reklamami na investície do BMG, alebo kupónovej privatizácie.
Prvé roky nám to nevadilo, brali sme to tak, že konečne sa môže slobodne podnikať a „ako inak“ sa má človek dozvedieť o vašom novom obchode s predraženým vietnamským tovarom a akcii na ponožky z umelých vláken, po ktorých vám po celom dni budú nohy páchnuť ako romadur?
Reklamné spoločnosti a rôzni podnikavci, dokázali v priebehu pár rokov zaplniť každú plochu a verejný priestor nejakou formou reklamy až tak, že na nás vyskakuje reklama doslovne na každom rohu a na každej zákrute popri ceste.
Môžeme sa poďakovať aj politikom, ktorých si ľahko kúpili za nejakú tú zľavičku a využili ich nutkavú narcistickú potrebu sa pozerať na svoju tvár v nadživotnej veľkosti. Tí im vždy radi odklepli stavebné povolenia, alebo prižmúrili očko, keď sa reklama z noci na ráno vyskytla zapichnutá v parku na tráve.


Alebo keď sa tvárili, že nevidia pílenie stromov, ktoré práve stáli vo výhľade na ich reklamné plochy. To všetko, len aby sa nás mohli usmievať z plagátov a kŕmiť nás sľubmi, ako im na našom meste záleží. Aká to irónia.
Tento reklamný kolorit začali priebežne dopĺňať street artové celebrity ako Horst, Kefa, Daor a decká s fixkami, sprejmi.
Neostal jeden múr, jedna zastávka, bytovka, ulica bez nejakých nápisov vo fonte, ktorý nevie prečítať ani ich autor, alebo bez reklamy na nejaký zbytočný produkt alebo službu.
A tak sme namiesto pekných výhľadov na zeleň dostali výhľady na reklamy a čarbanice. Kvalitnú architektúru prekryla obrovská reklama na auto. Výhľad na pamiatky zablokoval citylight. Hrdzu na trakčnom vedení prekrýva reklamná tabuľa na herňu a kasíno. Zastávky, rozvodné krabice, stĺpy, podchody a múry zasa dostali podpisy od taggerov a.k.a grafiťákov, ako keď si pes označkuje svoj revír.
Pochopiteľne, ľudí takéto množstvo informačného pretlaku a rušivých elementov začalo obťažovať a začali sa zaujímať, prečo je to tak a čo sa s tým dá spraviť. Sociálne siete dopomohli k vzniku rôznych skupín ako Bratislava aktívne proti vizuálnemu smogu, alebo pomohli rozšíriť povedomie o Zelenej hliadke, ktorá sa snažila tieto nánosy „umenia“ odstraňovať.
Konečne aj niektorí politici pochopili, že vonkajšia reklama a veľký počet billboardov negarantuje víťazstvo a že ľudí doslova obťažuje. V roku 2022 sa dokonca našiel politický subjekt, ktorý nemá vo voľbách ani jeden billboard.
Je dobré, že už aj občania požadujú od svojich volených zástupcov, aby s týmto niečo spravili a tí sa pomaly, ale isto riadia požiadavkou verejnosti.
Ešte keby komunálne podniky rýchlejšie odstraňovali tie podpisy taggerov, tak by sme mali ulice čistejšie a krajšie.
Ak však odstránime reklamy a street art, nebudú naše ulice opäť prázdne, šedé a nudné? Čo podnikatelia, nezničí ich to?
V 21. storočí je možnosť propagovať a aj predávať svoje služby na internete. Nie len, že je to lacnejšie, ale dokážete zobrazovať svoje ponuky a reklamu presnejšie a tým, ktorých bude zaujímať. Takže o biznis netreba mať strach.
Umenie je však potrebné živiť, podporuje kreativitu a k mestu patrí. Umenie však musí rešpektovať svoje okolie, malo by vznikať legálne, malo by rešpektovať dizajn a myšlienku a funkciu svojho okolia. Ak to tak nerobí, ide iba o prach prostý vandalizmus a exhibicionizmus. To je ako keby ste na krk nádhernej dámy zavesili obrovský kravský zvonec a poslali ju s tým na operu do divadla.
Za seba poviem, že vonkajšia reklama či street art vedia so svojim okolím ladiť, dokonca ho výrazne skrášliť.
Čo potrebuje naše mesto Bratislava, tak to je KVALITA namiesto súčasnej kvantity!